Slová nám často pomáhajú, keď si  ich zapíšeme, na pamiatku.  Vedia potešiť i zraniť, vysvetliť, zahmliť, prekrútiť... no i očariť či zahanbiť, a toľko iných trikov... Ja chcem mojimi slovami napísať príbeh o mne svojej mame.  Videla skoro celý môj doterajší  život,  ako plynul,  či skôr  plápolal ako slabý plamienok, čo sa nevie rozhorieť.  Aspoň mne tak môj  život  pripadá,  keď sa obzriem naspäť.  No môj príbeh patrí aj mojej rodine,  priateľom,  dokonca i nepriateľom.  Môjmu manželovi  a synovi, vlastne o nich to celé rozprávanie bude.  Venujem  ho všetkým ľuďom, ktorí v slovách, čo plnia príbehy, hľadajú čriepky svojich vlastných snov, túžob, alebo podobné príbehy tým svojim.  Tieto slová by mali mnohým odpovedať na ich vypovedané i nikdy nevyslovené otázky. Prečo som odišla žiť práve sem? Nech sa teda nechajú pozvať do krajiny, kde exotika sa snúbi  s nepoznanými vôňami a dejinami, z ktorých dodnes ľudstvo žije.

Moje slová venujem mojej mame, ktorá ich snáď len na čas stratila. Skúsim jej takto pomôcť rozprávať sa so mnou naďalej,  poznám ju tak dobre, hádam vystihnem jej myšlienky a pocity. Vraví sa, že spisovateľom slúžia ich slová ako maliarovi štetec. Tak tieto majú namaľovať obraz o mojom živote ďaleko od rodiny, mamy, otca, bratov, ktorí však netušia ako blízko celý čas sú, lebo nie vždy sa to dá slovami vypovedať. A tak ich píšem.  Pomaly a trpezlivo sa pokúsim nakresliť portrét, aký sa mi vlastne ani nesníval, a teraz ho žijem.  A kde to všetko vzniká? Nuž,  milé mamy, otcovia dospievajúcich dcér,  bratia, vy, ktorí sa skryto obávate, že vaše sestry, dcéry, priateľky podľahnú kúzlu orientu,  veru tak, moje rozprávanie sa odohráva v Egypte, v krásnom meste Alexandria, blízko magického a tyrkysového mora, v skromnom byte, ktorý volám domovom.  Nebudem predstierať nič, žiadne ružové okuliare nenosím.  No i tak je to príbeh o láske.  Ona totiž ozaj existuje, a to som donedávna tvrdila skôr opak.  O takej láske, ktorá mení život v lepší, ale za cenu mnohých slzičiek a obetí. O takej, čo vám dá silu žiť a snívať, ale do slov sa len ťažko ukladá.

Nájdete tu veľa nových vedomostí o inej mentalite a kultúre, nazvime to takto veľkolepo, tak ako som sa ja postupne dozvedala a učila novému spôsobu života. I keď musím pripustiť, že až taká veľká zmena to zas nie je. Nejeden z nás si teraz predstavuje zahalenú ženu, ktorá sa pokúša svetu tvrdiť , aké je to zaujímavé a potrebné nosiť závoj,nie, ja nie som zahalená. Ale to všetko po poriadku.  

Words often help us, if we write them down, for memory. They can bring joy or hurt us, explain,  dim, twist the content... but also amaze or embarrase, and so many other tricks... With my words I want to write a story about me for my mum. She has seen almost my whole life, as it was flowing, or better to say burning  as a weak flame that cannot blaze. At least that is the way I see my life, when I look back. But my story belongs to my family, too,  and to friends and even to enemies. To my husband and son, the whole narration is actually about them.  I devote it to all people, who in such words filling stories search for fragments of their own dreams, desires, or similar stories to their own lives.  These words should answer to all outspoken or never outspoken questions.  Why have I left to life here exactly? So may they all be invited to the country where exotics is combined with unknown scents and history, from which the mankind lives up to now.

My words I devote to my mother, who has lost them, hopefully only for some time. I will try to help her talking to me this way, I know her well, maybe I can capture her ideas and feelings.  It is said that words serve to a writer  as a brush to a painter. So these are to paint a picture of my life far away from my family, mum, father, brothers, who actually have no idea how close they remain the whole time, because that is not easy to express in spoken words. So I type them. Slowly and patiently I will try to paint a portrait about which I have never  even dreamed before, and now I am living it. And where all this is being created? Well, dear mums, fathers of adolescent daughters, brothers, you, who hide your fears that your sisters, daughters, friends will fall for the magic of orient, yes, my story is placed in Egypt, in a beautiful city of Alexandria, close to the marvelous turquoise sea, in a modest flat, which I call home. I will not pretend anything, I wear no pink glasses. Anyway, it is a story about love. It exists,  though I was claiming the opposite up to recently.  About  love  changing life into better, but that costs a lot of small tears and sacrifices. About such love which gives you a power to live on and dream, but it’s very hard to put down in words.

You will find here a lot of knowledge about another mentality and culture, let’s give it such spectacular title, just like I have found out step by step  and learned the new style of life. Although I have to admit that it was not such a big change in the end.   Many of you might now imagine a woman wearing a veil who is trying to persuade the world it is so interesting and important to wear it, no, I am not veiled. But to all this we come later.